nedeľa 25. februára 2018

Hope - kapitola č. 15

***


***

~Súčasnosť~

Netušil, ako dlho už stál pred tými dverami. 
Pred dverami, ktoré mu boli vždy otvorené a pri ktorých sa už dávno nemusel ostýchať, ba dokonca častokrát už ani len na ne neklopal, aby upozornil na svoju prítomnosť. 
Časom s Hope totiž zdieľali tieto priestory, akoby to boli ich spoločné, no práve dnes si nebol istý tým, ako by mohla na jeho návštevu zareagovať. 
Párkrát dokonca zdvihol jednu zo svojich paží v cieli zaklopať a tým teda obnoviť časť tej ťažko zbúrateľnej steny, ktorú medzi sebou nedávno odstránili, ale jeho ruka napokon vždy s pevným zomknutí pier skĺzla pozdĺž jeho tela. 
Tvár mal zachmúrenú, ako sa tak díval na nedávno nalakované drevo, z ktorých tie prekliate dvere boli a premýšľal nad tým, čo sa dnes udialo. 
S tým odstupom niekoľkých hodín by možno predsa len prehodnotil svoje správanie a postoj, ktorý tak prosto narušil tú rovnováhu, ktorá medzi nimi panovala, no niekde v hĺbke svojej duše tušil, že by sa jeho konanie vychýlilo len sotva badateľne od toho pôvodného, ktoré predviedol. 
Bol to naozaj príliš veľký risk. 
A on nikdy nebol tak chtivý a naháňajúci sa za niečím ako Erwin, aby aspoň bez protestu povolil a začal o tom zmýšľať inak. Bol jednoducho v légii až veľmi dlho na to, aby vedel povedať, že väčšina z týchto rozhodnutí, ktoré predstavovala nebezpečenstvo, sa žiaľ, hlavne nevyplatila a úžitku bolo rovnako tak málo. Pokiaľ teda nešlo o priamy rozkaz, vždy sa na to pozeral týmto spôsobom. 
Ako iní, aj on túžil po mieri a pokoji, ktorý by raz s rozlúštením všetkých tých záhad mohol prísť, no nemienil kvôli tomu obetovať až toľko. Aspoň nie dobrovoľne. V tomto smere mal pevne vytýčenú hranicu a Hope bola jasne a nekompromisne za ňou. Odišlo mu veľa blízkych a milovaných osôb, no na čo si skutočne netrúfal, bol život bez nej. Aspoň v týchto okamihoch to bolo nepredstaviteľné a bol ochotný kvôli tomu vsadiť nielen na jej dôveru, no aj na vzťah, ktorý spolu mali. Isté hodnoty tu však stále boli pre neho nedotknuteľné a tak sa s vráskou na čele zvrtol a chodbu opustil. 
Nebola vhodná doba
Na to, aby to urovnal, to bolo ešte príliš čerstvé. 

***

Napriek tomu, že Hope nedokázala utíšiť v tú noc ešte dlho svoje myšlienky, tak napokon zaspala tak tvrdým spánkom, že sa zobudila omnoho neskôr, než plánovala.
Keď teda konečne otvorila oči, najskôr to jej otupenej mysli nedochádzalo a len sa spokojne prevalila na druhý bok, vyhrnúc si perinu až k brade. Až po pár sekundách sa prudko strhla a posadiac sa hlasno zanadávala. Následne vybehla z postele a utekala do malej kúpeľne.
Do zasadačky takmer vbehla. Rozrazila dvere hlučnejšie, než plánovala, čím na seba patrične upozornila.
Sklopila pohľad, keď na nej spočinuli najrôznejšie páry očí prítomných. Potichu podišla k jednej z lavíc, v ktorej sa usadila. V obrovskej miestnosti boli už takmer všetci. Teda, okrem osoby, pre ktorú sa celé toto sedenie a vypočúvanie konalo, takže sa jej uľavilo, že nič nepremeškala.
Kútikom oka zahliadla Leviho, ktorý si bez slov k nej prisadol a pohodlne sa oprel.
Hope cítila, ako sa jej dotýkal ramenom a do nosa jej udrela vôňa nielen jeho šiat. Chvíľku zvažovala, že by k nemu prehovorila, no krátko na to, ako ten nápad v jej hlave vznikol, ho aj zatrhla.
Ešte stále sa na neho hnevala. A jej slová, ktoré mu vtedy adresovala, myslela úplne vážne.
Nikdy mu to nezabudne.
Ďalej sa však tomu už nevenovala, pretože do miestnosti vošiel neznámy v sprievode vojakov. Na rukách a aj nohách mal putá. Ústa mal rovnako tak zapchaté, ako včera.
Sledovala, ako ho postavili pred veľký stôl, za ktorým sedela provizórna porota, ktorá mala rozhodnúť o jeho osude a o tom, aké nebezpečenstvo predstavoval. Bolo to tým, že oná záležitosť ešte stále neprenikla k ušiam v hlavnom meste a všetci zainteresovaní boli rozhodnutí, že to zatiaľ aj tak ostane.
Medzi nimi bol aj samotný Erwin. Sedel úplne vpravo na kraji a svojimi modrými očami pozoroval mladíka. Hope mohla v jeho tvári čítať isté napätie, ktoré sa ale až okato miešalo s neskrývaným záujmom a zvedavosťou. Ostatní oproti nemu pôsobili negatívnejšie. V ich výrazoch sa črtalo jasné podozrenie a obrovské množstvo stráži, ktoré dotvárali už aj tak dosť preplnenú zasadačku, svedčili o strachu a vidine risku tejto udalosti.
Hope takmer až zaškubalo kútikom úst, keď videla trasúceho sa mladého muža, ktorý mal cudzincovi vyňať z úst malú kovovú platňu, aby mohol hovoriť. Jej úsmev bol však chladný a skôr vypovedal o irónii ako o samotnom, pomerne vtipnom obraze.
Chápala ho totiž. Vedela, že mu nie je všetko jedno, keďže mu bol momentálne najbližšie a tak by bol pravdepodobne prvým, ktorý by to schytal, ak by sa rozhodol ich zajatec robiť problémy. Napokon mu to aj trvalo smiešne dlho, čo celú nepríjemnú atmosféru len podtrhlo. Ustupujúc sa mladík vrátil na svoje miesto, pričom ostražitým pohľadom neznámeho po celú tú dobu sledoval, pevne zvierajúc platňu medzi prstami.
Všetkými škublo a stráže sa chopili zbraní, keď sa ten mladý muž náhle pohol. Síce len prestúpil z nohy na nohu, no aj to stačilo k tomu, aby viacerých znepokojil. Hope si všimla, že aj Leviho pravá ruka sotva badateľne, no predsa len klesla k zbrani, ktorú mal opretú o lavicu vedľa seba.
Jej oči sa sústredene vrátili k mladíkovi. Sedela mu bokom a tak si mohla skúmavo prezrieť jeho profil. Predsa len, v chabom osvetlení dolu v podzemí boli jeho črty trochu skreslené. Teraz ich však videla celkom jasne. Mal bledú pokožku, ktorá kontrastovala s jeho na krátko ostrihanými, tmavými vlasmi a podobne tmavými očami. Bol priemerne vysoký a mal štíhlu, šľachovitú postavu. Pôsobil o niekoľko rokov mladšie, ako ona. Povedala by že, že nedávno prekročil hranicu dvadsiatich rokov, ak vôbec.
Jeden z poroty ho vyzval, aby sa predstavil.
Mladík zdvihol hlavu k tomu, ktorý prehovoril a jeho pery sa krátko pohli.
,,Volám sa Liam Kunst." vyriekol hlbokým hlasom, zaštrngajúc pri tom reťazami, ktoré obopínali jeho zápästia za jeho chrbtom.
Tým gestom opäť pri tom znepokojil väčšinu v sále.
,,A nemusíte sa obávať, že by som sa premenil." poznamenal, keď si ich nedôvery všimol. ,,Táto budova by to pravdepodobne neuniesla a ja nebudem riskovať, že by sa jej kvôli tomu mohlo niečo stať." dodal vzápätí a obrátil sa smerom k Hope.
Tá pocítila mierny záchvev. Jeho pohľad bol akosi tak zvláštne ťaživý a jej neuniklo, že pri tých slovách nestuhla len ona, ale aj muž vedľa nej. Vnímala, ako sa Leviho telo naplo v akomsi kŕči a odrazu sa cítila akosi zvláštne. Horúčava, ktorá ju premkla úplne nečakane, pohltila jej tvár a ona usúdila, že jej to bolo nejakým čudesným spôsobom až nepríjemné. Nevedela presne opísať, o čo šlo, no odrazu akoby na chvíľu všetci v miestnosti prestali existovať a ostali len oni traja a to isté napätie, vďaka ktorému atmosféra okolo nich úplne zhustla.
Čiastočne sa to vytratilo, až keď člen poroty znova otvoril ústa.
,,Chcete tým povedať, že máte nejaký vzťah s našou kapitánkou Hope..."
,,Nevolajte ju tým smiešnym menom, prosím." skončil mu do reči Liam mierne podráždene a svoju pozornosť pri tom znova sústredil k nej.
,,Pandora." Mrzutosť sa vytratila. ,,To je jej meno." vyriekol, akoby to adresoval len a iba jej a ten dojem umocnil spôsob, akým po nej tápal pohľadom.     
Pandora. Zopakovala Hope v duchu a ruky, položené v lone, sa jej jemne roztriasli.
Pandora. Zaznelo v jej mysli ešte niekoľkokrát a precitla až v okamihu, keď ucítila na svojich zápästiach Leviho opatrný dotyk. Krátko sa na neho pozrela, no neodtiahla sa, vďaka čomu jej nenápadne zovrel dlaň v tej svojej.
Nech bola na neho naštvaná akokoľvek, to gesto si v tom momente naozaj vážila.
,,A áno," pokračoval Liam. ,,S Pandorou som mal istý vzťah. Nie však taký, aký si myslíte. Pandora ma v podstate istý čas vychovávala. Viete, matka mi zomrela príliš skoro a otec bol zasa zaneprázdnený..."
,,Hovoríte, že vás vychovávala? Kedy a ako k tomu prišlo? Viete, že sme kapitánku našli v lese a s úplnou stratou pamäte? Nehovoriac vôbec o jej pôvode, ktorý nám je už nejakú dobu známy." prerušili ho náhlivo, pričom slovo pôvod vyriekli omnoho tichšie. Pravdepodobne tým brali na Hope ohľad, i keď tá pri zaznení toho faktu ani len brvou nepohla. Tušila, že sa to časom prevalí aj napriek tomu, že tu nikomu špeciálne nevešala na nos. To, že to vytiahnu, mohla čakať.
,,Vážení," začal Liam, keď ho znova pustili k slovu. ,,Otcova práca kedysi v mestách veľa znamenala. Bol dobrý obchodník a aj keď svoj súkromný život a aj môj život držal od verejnosti v istej vzdialenosti, tak sme vzhľadom na naše pomery potrebovali istý druh ochrany. Pandora nebola jediná, ktorú sme za týmto účelom prijali. Bola však žena a aj napriek jej pôvodu, ako ste citlivo poznamenali, mala v sebe to niečo, čo mi dokázalo nahradiť matku a tak môžem tvrdiť, že sa o mňa aj mimo iné starala." Ich oči sa znova stretli. V tých Hope sa toho veľa odrážalo, zato v tých jeho sa mihala len úplne jednoduchá, jemná emócia. Dojalo ju to. Istým spôsobom. Vedela o sebe len toľko, že bola nástrojom na pobavenie a preto tvrdenie, že za svoj nepoznaný život robila aj niečo takéto, jej akoby dávalo istý ľudský kúsok z toho, čo tak náramne vo svojej skladačke potrebovala. Prirodzene, stále to nemusela byť pravda. No kým to nikto nevyvrátil, tak si ochotne dovolí mať tieto pocity.
Niekto za stolom si odkašľal.
,,Myslím," prehovoril Erwin. ,,Myslím, že ste nám dostatočne ozrejmili vašu súvislosť s našou kapitánkou a rovnako tak verím..." Zadíval sa jej smerom. ,,Že tie slová rada počula. Ak by nemal nikto nič proti, rád by som sa však presunul o niečo ďalej. Máte titániu moc, Liam. Ako ste k nej prišli a kde ste vôbec doteraz žili? Sú to už roky, čo je Hope v našich kruhoch. Keď sme ju našli, verejne sme to vyhlásili, no nikto nám nedokázal dať o nej jedinú informáciu. Prečo ste sa teda vrátili až teraz?" Jeho hlas znel ku koncu ľadovo. Popravde, asi nebol jediný, komu sa na ňom  niečo nepozdávalo. Jeho doterajší výklad znel až moc pokojne. Akoby vôbec nebol niekým, koho práve zajali a podozrievali z toho najhoršieho a akoby si vôbec neuvedomoval závažnosť situácie.
Alebo len možno Erwinovi v súvislosti s mladíkom vadilo, ako sa díval na ženu jeho priateľa, ktorý sa po jeho vyjadrení zachmúril. Ako sa díval na Hope, ktorú zjavne opustil a nechal ju tápať v neistote s pocitmi stratenosti po celú tú dobu. Akoby sa nič nestalo. Vôbec nič. A to ho nepríjemne dráždilo. Tá emócia dokonca pomaly zapudzovala jeho zvedavosť a hlavný motív toho, prečo vtedy Leviho v tom lese zastavil.  
,,Rád vám na všetko odpoviem."odvetil Liam trochu menej sebavedomo. Zrejme si uvedomil, kam tým ten svetlovlasý muž mieril a postrehol ten náznak výčitky, ktorá v tom bola.
,,K Pandore sa nikto nehlásil, pretože nikoho iného v tej dobe okrem mňa nemala. Ani sa len nečudujem, že ju nik nepoznal, keďže prvých asi sedemnásť rokov prežila v podzemí a potom ďalších päť v našej malej rodine, o ktorej som sa už zmienil, že žila v anonymite. Aj môj otec častokrát neprezrádzal ani len svoje skutočné meno a skôr fungoval pod prezývkami a v tej dobe už ani len nežil. A ja... " na krátko sa odmlčal, pevne zomknúc pery. ,,Ja som v tej dobe bol preč. Ušiel som." vyriekol potichu, venujúc tie slová Hope.
Chvíľku na to sa znova, mierne váhajúc, rozrozprával.
,,Môj otec veľa pil. Nikdy som nevedel, prečo tomu tak bolo. Vždy sme mali všetko. Darilo sa mu. Zdravie nám slúžilo, no jemu akoby niečo stále chýbalo. Možno matka, ktorá nás tak skoro opustila. Teda, najskôr som si myslel, že tomu tak bolo. Teraz už ale viem, že otec mal len strach. Strach z kontaktov, ktoré mal a z ľudí, ktorí nás ako jediní navštevovali v našom dome, kde iná noha okrem tých našich a zamestnancov nevkročila."
,,Aké kontakty a ľudí máš na mysli?" spýtal sa niekto.
,,Otec mi nikdy nepovedal, čo sú zač. Vedel som len toľko, že po ich odchode sa zatváral do svojej izby a dlhú dobu z nej odmietal vyjsť. Dnes už viem, že to boli ľudia zvonku." Všetci v miestnosti pochopili, koho tým myslel. Podaktorí si začali niečo šuškať a ich slabo počuteľné hlasy divoko kontrastovali s tichou pauzou, počas ktorej nikto neprehovoril.
,,Pokračuj..." vyzval ho Erwin po chvíli, opierajúc sa o operadlo stoličky. Jeho modré oči sa pri tom do mladíka priam zavŕtali a jednoduché prepletenie prstov na jeho rukách ten zvláštny dojem zaujatia len podčiarkli.
,,Viem len veľmi málo o tom, čo konkrétne medzi sebou mali." poznamenal Liam opatrne. Akoby konečne vytušil, že nebol na priateľskej vlne s nikým z prítomných. ,,Domnievam sa, že otec mohol pre nich získavať informácie. Obchodovať s nimi alebo ja neviem... Hovoriť o rizikových cestách a trasách. Otec dokonale poznal nielen tieto oblasti, ale aj hradbu. A možno bol jedným z nich, netuším. Jednoducho len jedného dňa zomrel. Upil sa k smrti a krátko na prišli tí ľudia za mnou." dodal až príliš vyrovnane a s istou dávkou ľahostajnosti. 
,,Kto boli tí ľudia? Ako vyzerali? Mohli to byť Annie Leoh..."
,,Nie." prerušil ich. ,,Annie Leonhardt, Bertolt Hoover a ani Reiner Braun to neboli. Neviem ich mená, nepredstavili sa mi a tých troch, čo tu pred rokmi úspešne prenikli, som stretol len raz."
,,Myslím, že nám uchádza podstata, Liam." upozornil ho Erwin. Pravda, ešte nič neozrejmil a on to dobre vedel. Navyše, niekoľkokrát mu už o tom hovorili aj počas návštev tam dolu, v cele. Dali mu jasne najavo, že očakávajú, že bude spolupracovať a prízvukovali mu rovnako tak dôvod toho, prečo ho nechali nažive. Šli na to tak trochu zastrašovacou metódou. Najmä tí starší a pravdepodobne aj tí, čo sa báli v skutočnosti najviac. Avšak predsa len, vyzeralo to tak, že aj napriek času na premyslenie sa vhodné vysvetlenie hľadalo pomerne ťažko.
Akoby si sám nebol tým istý.
Udialo sa predsa len toho tak moc.
A preto asi k nej znova zablúdil pohľadom. Očami skĺzol po jej tvári, ktorá podobne očakávala odpovede. K tvári, kvôli ktorej tu, ako sa zdalo, bol.
Teda, aspoň tak to niektorým začalo pripadať. Pravé ciele tohto všetkého boli stále nejasné a mohli ich len hádať. A aj cez odpovede nebolo isté, či sa sa rozhodnú uznať pravdivosť jeho slovám.
Hope však chcela veriť. A to viac, než ostatní a aj napriek tomu, že odpovede ešte nepadli.

.
.
.
***

1 komentár:

  1. Hmmmm, dobre, ako vidím nič podstatné sme sa nedozvedeli xD Ale i tak to bola fajnová časť. Konečne sa začalo niečo diať okolo toho záhadného mladého muža - inak len tak mimochodom, mne sa meno Liam z nejakého záhadného dôvodu v poslednej dobe prekliate ľúbi xD
    Noooo, ale Hope mala pekné meno aj predtým, než bola Hope. Pandora, je to také trochu... strašidelné meno, tak očakávam, že bude aj nejaký dôvod prečo sa tak volala xD A aj keby nie... nechajte ma, uvažovať! :D
    Dobre, to bolo už poriadne od veci. Ja sa teším na pokračovanie, tak veľa šťastia pri písaní :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)