sobota 3. februára 2018

„Niet väčšej moci nad iným človekom ako prinútiť ho, aby sa podrobil trápeniu bez toho, aby sa mohol brániť.“ Bertrand Russell

 ~

 ~

Tento príspevok bude veľmi osobný.
Viete, nie je tajomstvom, že táto stránka je istou kompenzáciou toho, ako sa cítim a aj keď to už nie je len čisto anonymná záležitosť, tak tu stále vidím toto všetko ako také to moje útočisko.
Január skončil, ale úzkosť si ku mne stále nachádza cestu. A nielen tá, stále dookola som obklopená množstvom konfliktov, ktoré spôsobujú, že ma napokon rozhodia aj tie najmenšie veci a rozmýšľam nad nimi celé hodiny.
Mám pocit, že v každej sfére môjho života sa na mňa niečo rúti a valcuje ma dokým aj samotné dýchanie nie je pre mňa náročné a bolestivé.
Viete, ľudia sú sebeckí. Každý si nutne musí povedať a urobiť to svoje a pri tom netuší, že tým zatĺka ďalší klin k tej hromade, ktorá už vo vás dávno je. Mám pocit, že vrúcnosť a citlivosť je už vec zastaralá a občas netuším, čo so sebou, poprípade k čomu sa mám uchýliť.
Trápi ma tak mnoho vecí, ktoré pre tentoraz majú svoju tvár, svoj rozmer a intenzitu. Už to nie je len spleť niečoho neurčitého, na čo sa obvykle potrebujem len dobre vyspať a zamestnať si hlavu. Toto ma totiž čaká na každom rohu a nech to všemožne odsúvam, tak každým pomyselným metrom odstupu, ktorý vytvorím, si tá záležitosť posunie o dva nazad ku mne. A nuž, nemusíte vynikať v matematike, aby ste si vedeli usúdiť, že ten priestor medzi mnou a problémom tam nebude večne.
A viete, najhoršie je, že ja aj mám reálne tú potrebu a chuť to riešiť. Urovnať, uviesť na pravú mieru... Lenže problémy nespolupracujú a tak si hovorím, či by som mala odhodiť kúsok z tej správnosti, ktorú sa vždy pokúšam aspoň ako tak ponechať a jednoducho tie hlavolamy vyhodiť. Myslím si, že človek má istú zásobu svojich "skúšaní" a aj obmedzené množstvo trpezlivosti. A ja zrovna v tomto momente cítim, že namiesto dokreslenia otrasného obrázku chcem zobrať do ruky gumu a zbaviť sa ho nadobro.
Možno kvôli tomu "na oko ignorovaniu" si podaktorí myslia, že mi to nevadí a že to vôbec neregistrujem. Opak je však pravdou, lenže dokým neviem s tým pohnúť, tak to radšej odstrčím a tým si nazbieram čas na to, aby som prišla na nové riešenie. List nápadov sa však skracuje a to čakanie mi neprospieva. Pri tom by stačilo tak málo. Trochu snahy aj na druhej strane. 
Som jednoducho unavená z toho, ako niekto mení názor z jedného dňa na druhý a podniká veci, čo i len najdrobnejšie zakaždým úplne naopak. Rovnako tak som znechutená z toho, že si podaktorí myslia, že som snáď padnutá na hlavu, aby som si to nevšimla, resp. aby sa mi to nedostalo do uší.
Fakt si asi kúpim veľa gúm.
A zmažem každý nepodarený obrázok.
V tejto chvíli a v týchto dňoch sa deje však jedna krásna, pozitívna vec.
Prestávam sa báť. Možno je to len na drobný moment, no práve teraz vidím svoj chodník pomerne dobre a nadobúdam viac dôvery v seba samú. A môže za to hŕstka priateľských, no najmä úprimných slov. Milujem tých, čo veci neprifarbujú, pokiaľ teda nejde o vtipnú historku a na rovinu priznajú, ako sa veci majú. Človeku to celkom správne dotvorí obraz a vie sa na základe toho zariadiť.
Ach, ľutujem tie, ktoré to prečítajú. 
Prepáčte, toto obdobie nie je dobré. Nie pre mňa.
Netuším, čo sa ma to chytilo a nechce ma pustiť. Je to priam dokonalé prevedenie lavínového efektu do medziľudských vzťahov a ja sa s tým nemám na koho obrátiť. 

~