pondelok 11. júna 2018

„Ľudia sú hlúpi. Hanbím sa za to, že som človekom.“ Kurt Cobain

***
 Ahojte,
tak asi po sto rokoch som otvorila tento prehliadač a veru, sú to trošku zvláštne pocity.
Popravde, mala som chuť ho otvoriť už dávnejšie a trošku sa vypísať. Bez očakávania, že by to tu niekto mohol ešte čítať. Jednoducho už len samotné písanie týchto riadkov mi snáď prinesie ... ja ani neviem, čo by som rada uvítala.


Je inak zaujímavé, že mi písanie príbehov nechýba. Úplne som naň zabudla a ten čas som nejakým spôsobom vyplnila. Prišlo to akosi tak samo. S povinnosťami, so školou a márnou snahou o novú záľubu, ktorá ma zatiaľ tak trošku deptá. I keď ponúka istú formu uvoľnenia.
Od toho februára, čo som postla článok o ukončení blogovej aktivity, sa toho veľa udialo.
V prvom rade prišlo veľa sklamaní.
Najmä v ľuďoch.


Doteraz som asi žila v nejakej bubline a myslela som si, že isté veci sa dejú len v seriáloch a telenovelách, no tieto mesiace som zistila, že aj tieto diela majú až neuveriteľne realistický podklad a to, čo mi prišlo neuveriteľne smiešne a nelogické sa naozaj deje aj v našom svete.
Ľudia bez chrbtovej kosti, detinskí ľudia, nevďační ľudia, falošní ľudia, sebeckí ľudia, ľudia, ktorí sa tvária, že sa s vami nikdy nepoznali... nuž, aj toto všetko sa dá stihnúť behom necelého polroka a ak mám byť úprimná, o takúto skúsenosť som nestála, i keď mi v mnohom otvorila oči. Stále som z toho sklamaná, i keď tieto nepríjemné chvíle sú striedané s istou dávkou rezignácie a momentmi, kedy mi to nechodí po rozume a je mi to jedno.
Potom však príde okamih, kedy túžim byť mrcha a akčná a dať každému to, čo si zaslúži. V mojej hlave sa pri týchto myšlienkach však vždy rozsvieti stopka, ktorá údajne má byť istou hranicou toho, čo ja vlastne robím a čo nerobím. A viete čo? Som proste sprostá. Už sa na to nepozerám ako na vec istej úrovne, morálky alebo svedomia toho, že ja jednoducho nebudem vytvárať konflikty a ustúpim. Ako som už napísala, som sprostá.
/To, že niekto ostane niekedy ticho a ďalej to nerieši, nie je vždy preto, že nevie, čo má povedať.
Je to istý druh milosti schovaný za ľahostajnosťou./
Sprostej milosti, aby som znova bola presná. Alebo rovno sprostej sprostosti najsprostejšej.
Ale tak ostalo mi aspoň to, že si o tom myslím svoje. 
A o tom ma nikto už teraz nepresvedčí.


 Tieto dni sú inak veľmi monotónne. Každý deň ten istý kolotoč, čo ma znechucuje. Zároveň sa ale nenudím, keďže sa ešte učím. Koncom júna ma čaká jedna pekná akcia, na ktorú sa fest teším a snáď všetko vyjde tak, ako by malo. Je fajn sa zdravo upnúť na niečo pekné v budúcnosti. 
Zatiaľ som však mierne deprimovaná z toho, že sa istým veciam nemôžem venovať viac.
Teda aspoň zatiaľ.
A inak, nebolo to len zlé obdobie. Udialo sa toho veľa dobrého.
Tým dobrým sa však človek obvykle nechváli :D To dobré si užíva v istom opare spokojnosti a vtedy nepotrebuje niečo také, ako je textový editor. Jednoducho bude niečo na tom, že najlepšie to ide vo fázach najvýraznejších emócií. Trošku smutné je, že je to skôr u tých negatívnych :]
Človek sa asi rád prevažne delí o to zlé a ako sebecký tvor si necháva to pekné najmä pre seba :D a samozrejme, ešte pre tých najbližších a najmilovanejších :] 


***

1 komentár:

  1. Uhm, iste to si to nikto neprečíta, teda ak ja som nikto. Popravde, prekvapilo ma, že som tu tento post našla, pretože tu už dlho nič nové nepribudlo. Ak mám byť úprimná, tak ma to aj potešilo. Môcť trochu nahliadnuť do tvojich myšlienok mi niekedy poskytuje akúsi istotu toho, že je tu aj nikto iný, kto vidí veci inak ako drvivá väčšina.
    Samozrejme, za pol roka sa toho udeje veľa - teda skoro pol roka. Zlých aj dobrých vecí. Mrzí ma, že si musela mať také nepríjemné skúsenosti ohľadom ľudí, ale uisťujem ťa, že vôbec nie si sprostá, ak sa nesprávaš k všetkým tak, ako oni k tebe. Hlavné je, aby si sa správala tak k tým, ktorí sú k tebe milí, majú ťa radi a vážia si ťa. Tí ostatný si svoj názor na teba môžu pokojne nechať pre seba, rovnako, ako si ty nechávaš svoj názor na nich. Takýto ľudia si často nezaslúžia ani to, aby o nich človek čo i len zakopol - ja viem, zrejme vyznievam hnusne, ale, bohužiaľ, na toto som aj ja prišla vďaka nepríjemným skúsenostiam s nimi. Nie je odo mňa pekné takto sa vyjadrovať, ale myslím si, že obdobie, keď som všetkých neznášala a mala som pocit, že mi všetci chcú len ublížiť mám dávno za sebou, tak snáď si môžem dovoliť trochu pustiť pusu na špacír a povedať to, na čo som sama musela prísť. Jednoducho ľudia sú svine (iste, toto platí aj na mňa, inak by to bolo pekne pokrytecké z mojej strany), len nie všetci sú aj sprostí. Niektorým ešte zostala tá užitočná vecička, ktorá sa volá svedomie.
    Okrem toho, nie je potrebné rozčuľovať sa kvôli nim alebo sa s nimi dlho zaoberať, tým si škodíš len sama sebe (ako som ti už aj predtým povedala). Iste, človeku dobre padne vyliať si trochu zlosť, ale rozhodne sa toho netreba držať príliš dlho a už vonkoncom sa neoplatí im hocičo vracať. To by sa len človek sám pred sebou zhadzoval.
    V poslednej dobe aj ja počujem a zažívam kadečo, čo ma zaráža, ale hlavné je, že svoj rozum ešte mám (teda dúfam, niekedy pochybujem už xD) a ja sama sa rozhodnem, či budem robiť to isté ako iní alebo nie.
    Nie sme rovnakí - ešte šťastie, inak by bol svet nudný a vieš ako sa vraví "Milujem tú rozmanitosť života. Každý deň ma naserie niekto iný." Netreba svet ani ľudí brať príliš vážne, či tragicky - i keď depka je hnusná a zlosť tiež -, treba sa snažiť nad tie zlé veci povzniesť a tešiť sa na to dobré, čo ťa postretne ďalší deň. A samozrejme, treba sa tým aj pochváliť! To už čo je?! Nemôžeš byť taká sebecká a nechať si to pre seba, možno totiž svojím šťastím učiníš šťastným aj niekoho iného :) (nie všetci sú závistliví, možno o ňom ani nevieš a predsa s tebou prežíva isté veci, tak prečo ho trápiť len tými zlými?)
    A sakra, už som sa moc rozpísala, tak končím. Ale ešte predtým ti prajem veľa sily a trpezlivosti, aby si všetko čo na teba život ešte chystá zvládla ľavou zadnou :) (a nezabudni, keby niečo, som k dispozícii xD)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)